Žalm 130

Volanie z hlbín

Boh je spravodlivý, ale milostivý a láskavý

Na generálnej audiencii, ktorá sa konala 19. októbra 2005 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne, sa Benedikt XVI. prihovoril 40000 pútnikom z 24 krajín. Témou katechézy bol 130. žalm „Volanie z hlbín“.

Drahí bratia a sestry,

práve odznel jeden z najznámejších a najobľúbenejších žalmov kresťanskej tradície „De profundis“, tak znie jeho úvod v latinskej verzii. Spolu s_„Miserere“ sa v ľudovej zbožnosti stal jedným z najobľúbenejších kajúcnych žalmov. Z hľadiska uplatnenia tohto žalmu pri pohrebných obradoch jeho text predovšetkým zvelebuje Božie milosrdenstvo, je spevom o_zmierení medzi hriešnikom a Pánom, Bohom spravodlivým, ale vždy pripraveným prejaviť sa ako „milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6-7). Práve z tohto dôvodu je náš žalm zaradený do liturgie vešpier Narodenia Pána a celej vianočnej oktávy, ako aj do liturgie Štvrtej veľkonočnej nedele a slávnosti Zvestovania Pána.

V_úvode 130. žalmu počujeme hlas vychádzajúci z hlbín zla a hriechu (porov. v. 1-2). Žalmista sa obracia na Pána slovami „volám k tebe, Pane“. Žalm sa ďalej stupňuje do troch momentov dotýkajúcich sa témy hriechu a odpustenia. Žalmista, jeho „ja“, sa prihovára predovšetkým Bohu, ktorého priamo oslovuje „Ty“: „Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť“ (v. 3-4).

Významnou skutočnosťou je, že na to, aby sme získali bázeň, postoj úcty spojenej s láskou, neslúži trest, ale odpustenie. Viac než hnev Boha má v_nás vzbudiť posvätnú bázeň jeho štedrá a odzbrojujúca veľkodušnosť. Boh skutočne nie je neúprosným vladárom, ktorý odsudzuje vinníka, ale milujúcim Otcom, ktorého nemáme milovať zo strachu pred trestom, ale pre jeho láskavosť, s akou nám je ochotný odpustiť.

Stredobodom druhého momentu je modliaci sa žalmista a jeho „ja“, ktoré sa už neobracia na Pána, ale o_ňom hovorí: „Spolieham sa na teba, Pane, moja duša sa spolieha na tvoje slovo; moja duša očakáva Pána väčšmi ako strážcovia dennicu“ (v. 5-6). Teraz sa v srdci kajúcnika rodí očakávanie, nádej, istota, že Boh vyriekne slovo oslobodenia a zotrie hriech.

Tretí a posledný úsek žalmu sa rozširuje na celý Izrael, národ často hriešny a vedomý si toho, aká nevyhnutná je spásonosná milosť Božia: „Väčšmi ako strážcovia dennicu nech očakáva Izrael Pána. Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie. On sám vykúpi Izraela zo všetkých jeho neprávostí“ (v. 7-8). Osobná spása, o_ktorú najprv úpenlivo prosí žalmista, sa teraz rozširuje na celé spoločenstvo. Viera žalmistu sa začleňuje do historickej viery ľudu zmluvy, ktorý Pán „vykúpi“ nielen z_úzkostí egyptského otroctva, ale aj „zo všetkých jeho neprávostí“. Vychádzajúc z temnej priepasti hriechu, úpenlivá prosba „De profundis“ preniká k žiarivému horizontu Boha, kde vládne „milosrdenstvo a hojné vykúpenie“, dve veľké charakteristiky Božej lásky.

Ponorme sa teraz do rozjímania nad tým, čo o_tomto žalme píše kresťanská tradícia. Vyberme si slovo sv. Ambróza, ktorý sa vo svojich spisoch často odvoláva na dôvody, ktoré nás pobádajú prosiť od Boha odpustenie. „Máme dobrého Pána, ktorý chce odpustiť všetkým,“ pripomína sv. Ambróz vo svojej rozprave Pokánie a dodáva: „Ak chceš byť ospravedlnený, vyznaj svoje previnenie: pokorné vyznanie hriechov rozväzuje spleť vín ... Uvidíš, ako ťa nádej na odpustenie bude poháňať k spovedi.“

Vo svojom „Výklade Evanjelia podľa Lukáša“ milánsky biskup opakuje to isté pozvanie a vyjadruje obdiv darom, ktoré Boh pridáva k svojmu odpusteniu: „Pozri, aký dobrý je Boh, ochotný odpúšťať hriechy: nielen prinavracia to, čo odňal, ale aj ponúka nečakané dary.“ Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, onemel, lebo neuveril anjelovi, ale potom mu Boh odpúšťa a dáva mu dar prorokovať: „Ten, ktorý bol ešte pred chvíľou nemý, teraz prorokuje,“ poznamenáva sv. Ambróz a dodáva: „Je to jedna z najväčších milostí od Pána, že práve tí, ktorí ho zapreli, ho teraz vyznávajú. Preto nech nikto nestráca dôveru, nech nikto nestráca nádej v Božiu odmenu, i_keby ho zhrýzali staré hriechy. Boh dokáže zmeniť svoju mienku, ak ty dokážeš napraviť svoju vinu“.

HTML © Juraj Vidéky