Katechézy k žalmom a chválospevom

^ Zoznam katechéz

Chválospev – Jer 14, 17-21

Nárek ľudu v čase hladu a vojny

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 11. decembra 2002

1.

Je to spev plný horkosti a utrpenia, ktorým prorok Jeremiáš vo svojom historickom horizonte volá k nebu (14, 17-21). Práve sme počuli tento spev zaznieť ako prosbu, ktorú liturgia chvál predkladá v deň, v ktorom si pripomíname smrť Pána, v piatok. Súvislosť, z ktorej povstáva tento nárek, predstavuje metlu, ktorá často postihuje krajinu blízkeho Východu: sucho. Ale k tejto dráme prírody prorok pripája druhú, nie menej desivú, tragédiu vojny: „Ak vyjdem na pole, hľa, pobití mečom; ak vojdem do mesta, umorení hladom" (v. 18). Tento opis je, žiaľ, tragicky aktuálny v toľkých krajinách našej planéty.

2.

Jeremiáš vstupuje na scénu s tvárou skropenou slzami: je to jeho ustavičný plač nad „dcérou jeho ľudu“, to jest nad Jeruzalemom. Podľa veľmi známeho biblického symbolu sa totiž mesto predstavuje obrazom ženy – „dcéry Siona“. Prorok je intímne spojený s „pohromou“ a „veľmi bolestivou ranou“ svojho ľudu (v. 17). Jeho slová sú často poznačené bolesťou a slzami, lebo Izrael sa nechce zapojiť do tajomného posolstva, ktoré so sebou prináša utrpenie. Na inej strane Jeremiáš volá: „Ak toto neuposlúchnete, v skrytosti mi bude plakať duša, pre pýchu usedavo nariekať, oči mi budú roniť slzy, lebo je Pánovo stádo zajaté“ (13, 17).

3.

Motív mučivých prosieb proroka treba hľadať, ako bolo povedané, v dvoch tragických udalostiach: v meči a hlade, to jest vo vojne a v núdzi (porov. Jer 14, 18). Sme teda uprostred pohnutej historickej situácie a príznačný je obraz proroka a kňaza, strážcov Pánovho slova, ktorí „blúdia po krajine, ktorú nepoznajú“ (tamže).

Druhá časť chválospevu (porov. v. 19-21) nie je už individuálnym nárekom v prvej osobe jednotného čísla, ale kolektívnou prosbou k Bohu: „Prečo si nás udrel, že už niet uzdravenia“ pre nás? (v. 19). Okrem meča a hladu je tu totiž ešte väčšia tragédia – mlčanie Boha, ktorý sa už nezjavuje a zdá sa, akoby sa uzavrel vo svojom nebi, akoby bol znechutený robiť s ľuďmi. Otázky, s ktorými sa na neho obracajú, sú preto naliehavé a vyjadrené v zmysle typicky náboženskom: „Celkom si odvrhol Júdu, vari sa tvojej duši zošklivil Sion?“ (v. 19). Teraz sa cítia sami a opustení, zbavení pokoja, spásy a nádeje. Ľud ponechaný sám na seba je stratený a prepadnutý terorom.

Vari nie je táto existenciálna samota hlbokým prameňom toľkého neuspokojenia, ktoré prežívame aj v našich dňoch? Toľko neistoty a toľké neuvážené reakcie majú svoj pôvod najmä v tom, že sme opustili Boha, skalu spásy!

4.

A tu je bod obratu: ľud sa vracia k Bohu a obracia sa naňho s vrúcnou modlitbou. Uznáva predovšetkým svoj vlastný hriech s krátkym, ale precíteným vyznaním viny: „Pane, uznávame svoju zlobu..., že sme zhrešili proti tebe“ (v. 20), Božie mlčanie bolo teda vyprovokované odmietnutím zo strany človeka. Ak sa ľud obráti a vráti k Pánovi, aj Boh sa ukáže pripraveným vyjsť mu v ústrety a objať ho.

Napokon prorok použije dve základné slová: „Rozpamätaj sa“ a „zmluvu“ (v. 21). Ľud vzýva svojho Boha, aby sa „rozpamätal“, čiže aby nadviazal na niť svojej veľkodušnej dobrotivosti, ktorú v minulosti toľkokrát prejavil zásahmi rozhodujúcimi pre záchranu Izraela. Vzývajú Boha, aby sa rozpamätal, že je so svojím ľudom spojený zmluvou vernosti a lásky. Práve pre túto zmluvu môže ľud dôverovať, že Pán zasiahne, aby ho vyslobodil a zachránil. Úlohu, ktorú vzal na seba, česť jeho „mena“, skutočnosť jeho prítomnosti v chráme „trónu slávy“, to všetko núti Boha, aby po tom, čo odsúdil hriech a po mlčaní, bol znova blízky svojmu ľudu a dal mu život, pokoj a radosť. Spolu s Izraelitmi aj my si teda môžeme byť istí, že Pán nás neopustí navždy, ale po každej očisťujúcej skúške sa vráti, aby „rozžiaril svoju tvár nad nami a bol nám milostivý... a daroval nám pokoj“, ako sa hovorí v kňazskom požehnaní zaznačenom v Knihe Numeri (6, 25-26).

5.

Na záver môžeme priblížiť Jeremiášovej prosbe povzbudenie kresťanov v Kartágu od svätého Cypriána, biskupa tohto mesta v treťom storočí. V čase prenasledovania svätý Cyprián povzbudzuje veriacich, aby vrúcne vzývali Pána. Toto vzývanie nie je totožné s prosbou proroka, pretože neobsahuje vyznanie hriechov, lebo prenasledovanie nie je trestom za hriechy, ale účasťou na Kristovom utrpení. Predsa však ide o_prosbu rovnako naliehavú, ako je tá Jeremiášova: „Vzývajme Pána – hovorí svätý Cyprián – úprimne a svorne a neprestávajme žiadať v dôvere, že dostaneme. Vzývajme v náreku a plači, ako je spravodlivé, čo žiadajú tí, ktorí sa ocitnú medzi nešťastníkmi, čo plačú, a iní, ktorí sa boja nešťastia medzi mnohými zrazenými vraždením a niektorými zbytkami, ktorí zostali na nohách. Žiadajme, aby bol pre nás rýchlo obnovený pokoj, aby sa nám dostalo pomoci v našich úkrytoch a v nebezpečenstvách, aby sa splnilo to, že Pán milostivo ukáže svojim služobníkom: obnovenie svojej Cirkvi, istotu našej večnej spásy, jasnosť po daždi, svetlo po temnotách, pokoj a pohodu po búrkach a víchrici, láskavú pomoc otcovskej lásky, nám známu veľkosť božského majestátu“ (Epistula 11, 8, in: Pricoco-M. Simonetti, La preghiera dei cristiani, Milano 2000, pp. 138-139).

Z_L’Osservatore Romano, č. 49
(týždenné vydanie v taliančine) z 13. decembra 2002


Preklad © Časopis Liturgia (SSV), Mons. Vincent Malý
HTML © Juraj Vidéky