Posvätné čítanie
Bože, príď mi na pomoc.
Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať.
Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.
Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. Aleluja.
HYMNUS
Najlepší Pastier, knieža dušpastierov,
nábožný ľud, hľa, svätí dnešný sviatok
a ochrancovi v radosti aj v plači
za pomoc vďačí.
On na tvoj pokyn z nedobytnej bašty
svet posväcoval, pokojom ho žehnal
a s loďkou, ktorú Petrovi si zveril,
k prístavu mieril.
Príkladom učil, pravdou vychovával,
slepého vodil, liečil nemocného,
pre všetkých bol jak rodič starostlivý,
čo bdie a živí.
Kriste, ty svätcov korunuješ v nebi
záslužným vencom. Pomôž svojmu rodu
činom a túžbou kráčať po šľapaji
tých, čo sú v raji.
Najdrahší Otče, zapoj našu chválu,
začleň ju, Kriste, milostivý Kráľu,
v tom Duchu, čo je nám vždy zábezpekou,
do hymnu vekov! Amen.
PSALMÓDIA
Ant. 1 Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia.
Dobroreč, duša moja, Pánovi *
a celé moje vnútro jeho menu svätému.
Dobroreč, duša moja, Pánovi *
a nezabúdaj na jeho dobrodenia.
Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, *
on lieči všetky tvoje neduhy;
on vykupuje tvoj život zo záhuby, *
on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou;
on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, *
preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi.
Pán koná spravodlivo *
a prisudzuje právo všetkým utláčaným.
Mojžišovi zjavil svoje cesty *
a synom Izraela svoje skutky.
Sláva Otcu i Synu *
i Duchu Svätému.
Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky *
i na veky vekov. Amen.
Ant. Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia.
Ant. 2 Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
Milostivý a milosrdný je Pán, *
zhovievavý a dobrotivý nesmierne.
Nevyčíta nám ustavične naše chyby, *
ani sa nehnevá naveky.
Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, *
ani nám neodpláca podľa našich neprávostí.
Lebo ako vysoko je nebo od zeme, *
také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja.
Ako je vzdialený východ od západu, *
tak vzďaľuje od nás našu neprávosť.
Ako sa otec zmilúva nad deťmi, *
tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; *
pamätá, že sme iba prach.
Ako tráva sú dni človeka, *
odkvitá sťa poľný kvet.
Ledva ho vietor oveje, už ho niet, *
nezostane po ňom ani stopa.
Sláva Otcu i Synu *
i Duchu Svätému.
Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky *
i na veky vekov. Amen.
Ant. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.
Ant. 3 Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela.
No milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť †
voči tým, čo sa ho boja *
a jeho spravodlivosť chráni ich detné deti,
tie, čo zachovávajú jeho zmluvu, *
čo pamätajú na jeho prikázania a plnia ich.
Pán si pripravil trón v nebesiach; *
kraľuje a panuje nad všetkými.
Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, †
udatní hrdinovia, čo počúvate na jeho slová *
a plníte jeho príkazy.
Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, *
jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte.
Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, †
všade, kde on panuje. *
Dobroreč, duša moja, Pánovi.
Sláva Otcu i Synu *
i Duchu Svätému.
Ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky *
i na veky vekov. Amen.
Ant. Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela.
Pane, daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov.
A budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch.
PRVÉ ČÍTANIE
Z Knihy Jób
7, 1-21
Jób, omrzený životom, odvráva Bohu
Jób hovoril:
„Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?
A jeho dni ako dni nádenníka?
Prahne po chládku ako otrok,
ako nádenník čaká na výplatu.
Mojím údelom sú mesiace plné sklamania
a noci plné strastí mojím podielom.
Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem?
A znova očakávam večer
a zmietam sa v bolestiach až do súmraku.
Telo mám pokryté hnisom a špinou,
koža mi puká a mokvá.
Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok
a končia sa, pretože chýba niť.
Pamätaj, že ako dych je môj život,
moje oko už viac šťastie neuzrie.
Ani ma nespozoruje zrak človeka;
tvoje oči ma budú hľadať a mňa už nebude.
Ako mizne mrak a stráca sa,
tak aj ten, čo zostupuje do záhrobia, už odtiaľ nevyjde.
Už sa viac nevráti do svojho domu,
ani ho nespozná jeho miesto.
A preto ani ja nebudem šetriť svoje ústa;
v úzkosti svojho ducha budem hovoriť,
rozprávať budem v horkosti svojej duše.
Som ja vari morom alebo morskou obludou,
že staviaš stráž proti mne?
Ak poviem: posteľ mi bude úľavou
a moje lôžko mi uľahčí v utrpení,
vtedy ma vystrašíš snami
a vidinami ma vydesíš.
Preto si moja duša volí udusenie
a moje kosti smrť.
Stratil som nádej; už nebudem dlho žiť.
Nechaj ma, veď nič sú moje dni.
Čože je človek, že ho tak velebíš?
A prečo mu venuješ toľkú pozornosť?
Navštevuješ ho nad ránom
a skúšaš ho v každej chvíli.
Kedy už odvrátiš odo mňa svoj zrak
a necháš mi prehltnúť slinu?
Zhrešil som: čo ti tým robím,
ty, strážca ľudí?
Prečo si urobil zo mňa svojho protivníka
a stal som sa sám sebe bremenom?
Prečo nesnímeš môj hriech
a neodstrániš moju neprávosť?
Hľa, teraz budem ležať v prachu;
a keď ma budeš ráno hľadať, už ma nebude.“
RESPONZÓRIUM
Jób 7, 5. 7a. 6
Telo mám pokryté hnisom a špinou, koža mi puká a mokvá. * Pamätaj, Pane, že ako dych je môj život.
Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť. * Pamätaj, Pane, že ako dych je môj život.
DRUHÉ ČÍTANIE
Z homílií svätého pápeža Pavla Šiesteho
(Na záverečnom verejnom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu, 7. decembra 1965: AAS 58 [1966], s. 53. 55-56. 58-59)
Musíme spoznať človeka, aby sme poznali Boha
Teocentrický a teologický koncept človeka a sveta čelí v dnešnej dobe obvineniu zo zastaranosti a nepotrebnosti. Koncil však zdôraznil jeho dôležitosť prostredníctvom tvrdení, ktoré svet možno najprv odsúdi ako hlúpe, ale dúfame, že ich neskôr uzná za skutočne ľudské, múdre a ozdravné. Sú to tvrdenia, že Boh je – ba viac, že je pravdivý, že žije, že je osobný, prozreteľnostný, nekonečne dobrý; a je nielen dobrý sám v sebe, ale je nesmierne dobrý aj voči nám. Je náš Stvoriteľ, naša pravda, naše šťastie; až tak, že snaha upriamiť na neho svoju myseľ a srdce, čo nazývame kontempláciou, sa stáva najvyšším a najdokonalejším činom ducha, činom, ktorý aj dnes môže a musí byť vrcholom všetkých ľudských aktivít.
Je pravdou, že Cirkev zhromaždená na koncile sa nezastavila len pri úvahách o svojej prirodzenosti a o tom, čo ju spája s Bohom, ale koncil sa do značnej miery zaoberal človekom dnešnej doby – človekom živým, človekom úplne zaujatým sebou, človekom, ktorý sa nielen stavia do centra všetkého, čo ho zaujíma, ale ktorý sa odvažuje nárokovať si právo byť vnímaný ako princíp a posledný základ jestvovania každej reality.
Úplne fenomenálny človek, človek so svojimi nespočetnými prejavmi predstúpil pred zhromaždenie koncilových otcov – rovnako ľudských bytostí, pastierov a bratov, citlivých a milujúcich. Predstúpil pred nich človek tragický ako obeť vlastnej drámy, človek, ktorý sa neustále snaží vynášať sa nad všetkých, a pritom je krehký, falošný, sebecký a krutý; človek nespokojný sám so sebou, ktorý sa smeje a plače; nestály človek pripravený hrať každú úlohu; človek striktne uznávajúci len vedeckú realitu; človek taký, aký je, ktorý myslí, miluje, pracuje, neustále v očakávaní. Človek posvätný pre svoju nevinnosť v detstve, pre tajomstvo svojej biedy a utrpenia; človek individualista a človek spoločenský; človek chváliaci minulosť a človek skladajúci svoje nádeje do budúcnosti; človek poznačený hriechom i svätosťou a podobne.
Laický a bezbožný humanizmus, ktorý sa objavuje v obrovskej miere, bol v určitom zmysle výzvou pre koncil. Náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, sa stretlo s náboženstvom (lebo ho tak možno nazvať) človeka, ktorý sa chce stať Bohom.
Aké sú dôsledky tohto stretnutia? Konflikt, boj, anatéma? Mohlo to tak byť, ale nestalo sa tak. Starý príbeh dobrého Samaritána sa stal vzorom koncilovej duchovnosti. Neobmedzený súcit k človeku úplne ovládol koncil. Objavovanie ľudských potrieb (ktoré sú o to väčšie, o koľko sa rozrástlo potomstvo na zemi) bolo v strede pozornosti našej synody. Zástancovia dnešného moderného humanizmu, ktorí odmietate nadzmyslovosť vyšších vecí, uvedomte si to a uznajte náš nový humanizmus: aj my, viac než ktokoľvek iný, máme úctu k človeku.
Katolícke náboženstvo a život človeka tak znova dosvedčujú svoje puto, svoje nasmerovanie k jedinému ľudskému dobru: katolicizmus je pre ľudstvo a v určitom zmysle je životom ľudstva.
Ak si my všetci tu prítomní uvedomíme, že v tvári každého človeka, najmä cez jeho slzy a utrpenie, môžeme a musíme uvidieť tvár Krista, Syna človeka, a v Kristovej tvári môžeme a musíme vidieť tvár nebeského Otca: „Kto vidí mňa, vidí Otca“, náš humanizmus sa stane kresťanstvom a naše kresťanstvo sa stane teocentrickým natoľko, že môžeme prehlásiť: na to, aby sme poznali Boha, musíme spoznať človeka.
Milovať človeka, vravíme, nie ako nástroj, ale ako prvý krok na ceste stúpajúcej smerom k najvyššiemu a transcendentnému cieľu.
RESPONZÓRIUM
Porov. Flp 4, 8
Čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, * na to myslite.
Čo je čnostné a chválitebné, * na to myslite.
MODLITBA
Modlime sa.
Bože, ty si zveril vedenie svojej Cirkvi svätému pápežovi Pavlovi, horlivému apoštolovi evanjelia tvojho Syna; prosíme ťa, dopraj, aby sme osvietení jeho náukou spolupracovali s tebou na šírení civilizácie lásky vo svete. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.
Amen.
Potom, aspoň pri spoločnom recitovaní, sa dodá:
Dobrorečme Pánovi.
Bohu vďaka.
V predĺženom slávení vigílie v nedeľu a na slávnosti pred hymnom Te Deum sa recitujú chválospevy a číta sa evanjelium, ako je to naznačené v Dodatku (online zatiaľ nie je spracovaný).
Ak sa ofícium posvätného čítania koná bezprostredne pred inou hodinou, vtedy sa na začiatku čítania môže brať hymnus z tej liturgickej hodiny; na konci čítania sa vynechá záverečná modlitba aj zvolanie a na začiatku nasledujúcej hodiny sa vynechá úvodný verš so Sláva Otcu.
Text © KBS. Texty sú publikované s vedomím KBS ako pracovná verzia.
© 1999-2023 J. Vidéky